Spomienky na Deda Siváňa....

Autor: Peter Laťák | 31.12.2015 o 11:50 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  96x

Oslovil ma jeden zaujímavý umelec, aby som mu zodpovedal pár otázok o mojom starom otcovi  Štefanovi Siváňovi. Nakoľko na nete toho veľa o mojom dedovi nie je, rozhodol som sa mu  odpovedať formou blogu.

Prostredie, ktoré obklopovalo život a tvorbu môjho deda nebolo vôbec idylické. Častokrát sa nám zdá, nasledujúcim generáciám, že život našich predkov bol romantický a krásny. Možno to spôsobujú sporadické fotky z ich životov, ktoré boli strojené a v takých situáciách sa nevyjadrovalo utrpenie. Možno to spôsobuje psychologický jav ľudskej pamäti - spomienkový optimizmus. Jav vďaka ktorému si naša pamäť pamätá len príjemné a pozitívne veci a negatívne spomienky primárne zabúda. Možno kvôli tomuto spomienkovému optimizmu aj naši starí rodičia vyprávajú svoje spomienky pozitívnejšie, než v skutočnosti boli. Nie žeby klamali, to nie, len ich myseľ geneticky naprogramovaná na spomienkový optimizmus, jednoducho podvedome už dávno vypustila negatívno z ich spomienok. U mňa to tak nie je. Lebo moja mamka, jediný žijúci potomok deda Siváňa, jedna z jeho dcér, mi spomienky na deda veľa krát živo predávala. Prostredie, ktoré obklopovalo deda a aj ju ako jeho dcéru, bolo kruté a studené. Bolo to prostredie nemajúce nič spojené s idylkou. Biedne životné podmienky - veľká početná rodina, žiadny iný príjem ako výnos z primitívneho poľnohospodárstva a analfabetizmus, kompenzovaný maximálne nekritickou religiozitou. Tak by som charakterizoval prostredie obklopujúce život a tvorbu môjho deda Štefana Siváňa staršieho. Každodenné lopotenie sa na roli, v lese, pri senách, pri repe - zemiakoch a v stajni. Dedo Siváň mal jednu zásadnú kulisu jeho okolia, ktorá podľa mňa dovoľovala z veľkej časti jeho tvorbu. O tejto kľúčovej kulise bolo toho veľmi málo napísané, a preto to chcem v tomto blogu vyzdvihnúť. Touto kľúčovou kulisou bola jeho manželka. Jeho žena, Júlia Šiváňová bola veľmi dobrotivý človek. Jednoduchý, skromný, nereptavý a na druhej strane silná osobnosť matky a opatrovníčky. Júlia vytvárala podhubie, ktoré dovoľovali častokrát direktívnemu dedovi Siváňovi venovať takto naabsorbovaný voľný čas ukrátenej rodiny investovať do plastickej tvorby z dreva. Predpokladám, že keby nebolo Júlie, dedo Siváň by vytvoril omnoho menej plastík ako vytvoril. Ak mám hovoriť o širšom okolí jeho života a tvorby, o sociálnom okolí obce Babín a jeho rovesníkov, tak bohužiaľ to nebolo ružové. V obci bolo veľmi málo "otvorených myslí", ktoré by dokázali bez závisti a zloby pohliadať na niečo tak atypické pre nich ako bola plastická tvorba. Závisť a strach z inakosti spôsobovali, že širšie sociálne okolie v obci deda zaznávalo, ostrakyzovalo a marginalizovalo. To však v konečnom dôsledku tvorbe deda Siváňa neškodilo, nakoľko on bol osobnostne vyzbrojený na samotu a nepotreboval kamarátov od piva, ktorí by mu falošne pritakávali. Aj takto, na úkor sociálneho života, ako výsledok sociálnej izolácie vzniklo večšie množstvo voľného času, ktoré však dedo Siváň neivestoval do edukácie rodiny avšak do plastík. Jedna historka mi utkvela v pamäti čo sa odmietania širšieho sociálneho okolia týka. Dedo Siváň mi častokrát rozprával ako ho ľudia v dedine ostrakyzovali za to, že mal inventorskú odvahu vytvoriť z prútia funkčné lietadlo. Bolo to niečo na spôsob dnešných klzákov, paraglidingu. Absolvoval síce kratší let, ale nevyslúžil si od súkmeňovcov uznanie ale zaznanie. Bol to typický syndróm odvrhnutia nového, nepoznaného, iného miestnou malomešťiacky zmýšľajúcou komunitou sedliakov na niečo tak revolučné ako paragliding.

 

Pokiaľ by som mal hovoriť o rokoch, kedy bol Štefan Siváň už starým otcom, tak musím povedať, že vtedy bol už menej "napoleónskym typom" ako počas svojich otcovských liet. Bol prístupnejší, menej výbušný a viac zhovorčivý. Strávil som s ním nesmierne veľa času. Bol taký edukačný. Rád vyprával historky, opisoval svoje basreliéfy - čo sa na nich udialo, čo chcel zdôrazniť a čo vyjadriť a ja som ako malé chlapča počúval často s otvorenými ústami. Dodnes sa pamätám na historku, kedy som ešte nerozlišoval medzi korunou ako pojmom platidla a pojmom symbolu kráľovstva. Dedo mi ukazoval na Kristovu tŕňovú korunu a ja malý fagan som tam hľadal platidlo  - neúspešne. Až po chvíli hádania sa s dedom som pochopil, že pojem koruna je širší ako len minca a že zahŕňa aj akési čudo na hlave ukrižovaného. Nuž,to ma bezpochybi naučil môj dedo. Tiež sa pamätám na jednu milú historku, ktorej som z dnešného poľhladu až úsmevne veril a síce, na jednom basrefiéfe nad špahrietom dedo vyobrazil Boha hovoriaceho s ľudmi z oblaku. Dedo mi vysvetľoval, ako kedysi ľudia hovorili priamo s bohom, čo on chcel týmto basreliéfom vyjadriť. Ja ako chlápä som bol smutný, že som sa nenarodil trochu skôr a nemohol s dedom hovoriť s Bohom na priamo. Nuž, taký bol dedo Siváň. Odhliadnuc od jeho senilnej dromománie, ktorá bola pozostatkom jeho betlehemčenia po Čechách a Morave zamladi, bol mi milým dedom, za čo mu ďakujem.

 

 

Kedy najčastejšie tvoril? Nuž po robote, alebo cez sviatky, alebo potom keď  už komunisti zoštátnili role a nemusel plahočiť na poli. De facto v každom voľnom čase čo mal uprednostňoval zatvoriť sa do kôlne a tam stružlikať. Vyrábal aj praktické kolárske výrobky, ako kolesá, vozy et caetera, ale najradšej vystruhoval sošky. Jeho témamy boli prevažne sakrálne témy, ktoré videl a počul v kostole, ale aj čisto naturalistické obrazce z prírody či zo života jednoduchého roľníka na tejto gľovatej ťažkoúrodnej a ťažkoobrábateľnej hnedozemy Hornej Oravy.

 

Ako vnímam fakt, že sa z môjho deda stal uznávaný umelec. Nuž podľa môjho úsudku za jeho plastiky vďačíme jeho detstvu a jeho osobnosti. Dedo mal veľmi pohnuté detstvo. Jeho otec odcestoval so slovenskou diasporou do Ameriky a na ceste späť zomrel. Rodina stratila otca aj príjem. Dedo zostal sám syn a jediný chlap v rodine. Musel sa priskoro vymôcť z detstva a stať sa priskoro mužom. Čo sa jeho osobnosti týka, bohužiaľ bol nízkeho až chlapčenského vzrastu. Typický napoleónovský syndróm. Preto sa prirodzene psychicky mal potrebu neustále presadzovať. A túto napoleónovskú potrebu presadzovať sa sublimoval do tvorby drevených plastík. Myslím si, že toto boli dva hlavné motívy, ktorým dnes môžeme vďačiť za jeho tvorbu. Rodinnej tragédii spôsobenej hroznou sociálnou situáciu v Horných Uhrách a jeho nízkemu vzrastu. Jeho psychoanalytická črta napoleónizmu bola ešte šťastne kombinovaná, že často mal ochotu a vôľu porečniť s cudzími ľuďmi - maliarmi a umelcami tej doby, ktorý za ním pricestovali. Nebol plachý na to aby sa dal pofotiť, rád poukazoval svoju tvorbu a rád zavše urobil aj grimasu, čo bolo pre zverejňovanie veľmi prospešné. Tieto dôvody spôsobili, že jeho tvorba sa stala známejšou než u iných insitných umelcov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?